Pri predstave typického antisemitov asi málokomu vyvstane na myseľ človek ako Dieudonné M'Bala M'Bala, kontroverzný francúzsky komik a politický komentátor, ktorý quenelle v roku 2005 vymyslel. Ďaleko skôr tejto definícii zodpovedá rtuťovitý latentné fašista Jean-Marie Le Pen.Je preto ironické, že sa o tabuizácie quenelle zaslúžil najviac práve on a jeho priaznivci; nebyť mediálne priazne, ktoré sa Le Penová krídlu dostáva, len ťažko by asi celá záležitosť dospela až do bodu, kedy zákonní predstavitelia jedného z nejsekulárnějších a najtolerantnejších štátov sveta ďalekosiahlo rokujú o postavení jednoduchého gesta mimo zákon. Ak bolo quenelle skutočne zamýšľané ako "obrátený nacistický pozdrav", ako je často interpretované, zostáva otázkou; sám Dieudonné trvá na tom, že ide o vymedzenie sa voči establishmentu, a touto definíciou sa oháňal tiež sám Anelka, podľa vlastných slov starý komikův priateľ.Dôležité je však uvedomiť si jednu vec - Le Pen sa dobrovoľne rozhodol spopularizovať dedičstva muža, ktorého meno nenecháva nikoho na pochybách o jeho pôvode. Notoricky známy ultrapravicový xenofob sa tak prihlásil o pozornosť s verejnou participáciou na diele čierneho kamerunského "prisťahovalcov".
Bolo by niečo podobné vôbec možné aj v inej krajine, než je Francúzsko? Ťažko - žiadna iná západnej veľmoc nedospela vo svojej ceste rasovej tolerancie tak ďaleko ako bývalé impérium galskéh o kohúta.Dieudonné aj Le Pen sú v očiach zákonov, verejnej mienky i seba samých tí istí Francúzi , obaja zdieľajú nielen rovnaké občianstvo, ale aj národnosť, a to so všetkými konotáciami, ktoré so sebou toto pomenovanie prináša. Ak chceme dospieť k tomu, ako ťažké je vo francúzskom futbale niečo tak abstraktného ako "rasizmus" vôbec definovať, musíme začať práve u tohto poznania.
Časť 1: Diagneho dedičstvo
Kariéra Nicolasa Anelku je zrejme u konca - už tridsaťpäťročný futbalista nedávno odstúpil od zmluvy vo West Bromwich Albion a len ťažko si možno predstaviť, že by mohol ďalej pokračovať v niektorej z veľkých líg, alebo sa dokonca vrátiť do reprezentácie .Bývalé zlaté dieťa francúzskeho futbalu sa tak naposledy divákom pripomenulo v rovnakom svetle, ktoré ho sprevádzalo celú kariéru: ak to počas angažmán v Chelsea na chvíľu vyzeralo, že sa mu snáď na staré kolená po darilo zmyť nálepku problémového hráča, neslávny koniec vrátil všetko do dobre zabehnutých koľají. Vo Francúzsku tak zostáva talentovaný útočník už zrejme navždy zapísaný ako ten, ktorý nikdy nenaplnil veľké očakávania, rozvrátil kabínu počas majstrovstiev sveta 2010 a odišiel s znakom necitlivého problémového človeka.Ani raz sa však nestalo, že by Anelkovy problémy niekto pripisoval tmavej farbe jeho pleti.
Bolo by to zhola nezmyselné - akokoľvek je na Francúzov (občas právom) nazerať ako na hyperkorektní a precitlivený národ, táto základná otázka skrátka leží absolútne mimo celospoločenský diskurz. Nie je to tak, že by Francúzi boli zhora nútení potláčať svoju latentné xenofóbii; rozdiely v etnickom pôvode či farbe kože skrátka prirodzene nerobia. Keď v roku 1986 magazín L'Equipe spracoval štatistiku všetkých "prisťahovalcov", ktorí kedy nastúpili v trikote Les Bleus, prišiel s úplne unik� �tnym zistením - z celkového počtu 600 reprezentantov ich bola celá tretina.Od prvého medzištátneho zápasu, ktorý Francúzsko zohrala v roku 1904 s Belgickom, tak za národný tím nastúpilo hneď 200 futbalistov s cudzím pôvodom.Keďže je táto štatistika 28 rokov stará, slúži zároveň ako veľavravná odpoveď tým, ktorí nadávajú na úpadok počtu "skutočných Francúzov" v národnom tíme: etnická diverzita tu nie je znamením pomalého vstupu do novej éry, ale dlhoročnú, hlboko zakorenenú normou.
< br> Neprekvapí preto, že Francúzsko bola tiež prvou európskou krajinou, ktorá nasadila do medzinárodného stretnutia čierneho hráča - bol ním Raoul Diagne, vytáhl bek pôvodom zo Senegalu a duchovný otec tamojšieho futbalu (keď Senegalci v úvodnom zápase majstrovstiev sveta 2002 slávne porazili bývalého kolonizátora, celá krajina mu, vtedy už dvaadevadesátiletému, historické víťazstvo prakticky venovala).Diagne nastu poval za francúzsky národný tím v rokoch 1931 až 1940, a aj v tejto dobe bol ohromne populárny, hoci v krajine vtedy pochopiteľne nevládla ani zďaleka tak tolerantní nálada ako dnes.Dnes už zosnulý "Pavúk" (túto prezývku si vyslúžil vďaka nápadne dlhým nohám) sa tak stal prvým v dlhej rade slávnych Francúzov, ktorí by podľa xenofóbnej rétoriky mnohých západných nacionalistických kuracina modrý dres ani nikdy obliecť nemohli.
Keď novinár Barney Corkhill zo servera BleacherReport uverejnil v júni 2010 zoznam pätnástich najlepších futbalistov francúzskej histórie, iba štyri z nich - Fabien Barthez, Laurent Blanc, Didier Deschamps a Jean-Pierre Papin - mali "čistý" pôvod. Prvú priečku samozrejme obsadil etnický Alžírčan Zinedine Zidane. Zvyšok zoznamu?Jean Tigana (Mali), Claude Makélélé (Zair), Marcel Desailly (Ghana), Patrick Vieira (Senegal), Lilian Thuram (Guadeloupe), Thierry Henry (rodičia z Guadeloupe a Martin iku), Eric Cantona (rodičia z Talianska a Katalánska), Just Fontaine (Maroko), Raymond Kopa (rodičia z Poľska), Michel Platini (rodičia z Talianska).Pri pohľade na tento (bezpochyby citlivo zostavený) rebríček sa potom už zdá byť tak nejako samozrejmé, že francúzska Ligue 1 bola tiež historicky prvý súťaží, v ktorej bojovali o popredné priečky hneď dva tímy vedené trénermi s tmavou pleťou: boli to Antoine Kombouaré (PSG ) a Jean Tigana (Bordeaux), obaja hrdí držitelia francúzskeho pasu.
Korene tohto stavu treba hľadať v bohatom koloniálnom dedičstva, vďaka ktorému možno súčasnú Afriku považovať za viacmenej frankofónnej kontinent - len v niekoľkých štátoch, ako sú Nigéria či Juhoafrická republika, zostáva jazyková štruktúra obyvateľstva francúzštinou nedotknutá.Idea "spoločného francouzství", o ktorej bude reč ďalej, je pritom rovnako stará ako heslo "liberté, égalité, Fraternité", takže títo čier ni "synovia Francúzska" mali do Európy vždy dvere otvorené. To je obrovský rozdiel oproti iným západným mocnostiam, kde nemecká kancelárka Angela Merkelová hovorí o zlyhaní multikulturalizmu a anglický obranca Sol Campbell vo svojej biografii špekuluje, že iba tmavá farba jeho pleti stála medzi ním a kapitánsku páskou v národnom tíme. Práve tu tiež leží odpoveď na otázku, prečo sa vlastne strhla taká aféra okolo neslávne presláveného gestá Milana Baroša na renneského Stéphane Mbiu - v krajine, ktorá sa v celom 20.storočia trpezlivo učila žiť v etnicky heterogénnej spoločnosti, pôsobil Barošův upchatý nos ako zjavenie. V porovnaní s počtom podobných Furore v Anglicku je stáť na druhej strane La Manche skutočnú popoluškou.
Dokonca ani po krachu Domenechova výbere na majstrovstvách sveta 2010, ktoré vyvolalo obrovský škandál, z ktorého sa francúzsky futbal nespamätal doteraz, neprýštil hnev verejnosti iba na hlavu prisťahovalcov - či skôr nie pre ich etnický pôvod. Iniciátori tímového puču boli vláčení bahnom za svoju nelojálnosti k posvätnému dresu, za svoju nadutú spupnosť aj povsechne hlúposť, nie však za to, že by boli tmavšie ako ostatné.Ukázalo sa totiž (celkom logicky), že nejde o problém farby kože, ale triedny príslušnosti .. ABC Slovenského Časť 2: Vznešené idey na špinavej zemi
slávny historik a špecialista na európsky islam Gilles Kepel vo svojej knihe "Vojna v srdci islamu" uvádza pasáž, kedy sa spustili moslimskej protesty zároveň na niekoľkých miestach v Európe, a porovnáva pritom správanie nespokojencov. Dochádza k poznaniu, že zatiaľ čo v Anglicku sa proti vláde protestovalo za pokriku "Alláhu akbar!" a pálenie britských vlajok, severoafrickí moslimovia z parížskych predmestí sa do tých francúzskych naopak zahaľovala a svoje požiadavky umocňovali zborovým spevom Marseillaise.Ide o kryštalický príklad dvoch modelov poňatie štátu, ktoré historici nazývajú francúzskym a nemeckým: v skratke ide o to, že Nemcom sa nedá stať, ak sa človek ako Nemec nenarodí. Iste, možno zdržiavať na nemeckom území, naučiť sa nemecký jazyk, chodiť do nemeckých škôl a odvádzať dane nemeckej vláde, ale členstvo v elitnej skupine "národných Nemcov" je predeterminováno okolnosťami a človek si ho nemôže jednoducho vybrať.Francúzske poňatie je presne opačné - podľa neho je plnohodnotným Francúzom každý, kto sa tak rozhodne a prejaví vôľu a záujem prijať francúzsku identitu.
Tento koncept, ktorý vznikol pri Veľkej francúzskej revolúcii, je však samozrejme len teoretickú škrupinou, nie odrazom žité reality; okolitý svet funguje podľa určitých pravidiel, a ak je prisťahovalecká kolónie chudobná a početná, vždy bude do určitej miery vylúčená z plného podielu na spoločenskom živote krajiny. "B ol to problém v bývalých francúzskych kolóniách, je to problém na súčasných sídliskách (banlieues)," uvádza Kepel. "Pre tieto imigrantmi je prakticky nemožné, aby sa tu cítili ako doma.Ich domovy pripomínajú obrovská väzenia. " Francúzština má jedno nepreložiteľné slovo - dépaysement - ktoré opisuje nepríjemný pocit z pobytu na mieste, kam človek podľa vlastného vnútorného pocitu úplne nepatrí, kde sa necítia doma; podľa Kepela je práve tento pocit najpálčivejším problémom sídliskovej chudoby.To preto pri ich protestoch znie revolučný hymna, vykrikujú sa heslá Republiky a vlaje trikolóra - ľudia z banlieues síce formálne požívajú štatútu Francúzov a sú historickými precedensy dobre uchránení pred otvoreným rasizmom, v ich životoch však chýba égalité , nemajetnost ohrozuje ich liberté a Fraternité cíti iba zo strany súputníkov v rovnakej situáci i.
Pre francúzsky futbal to znamená veľký problém.Rovnako ako kdekoľvek inde na svete, aj na okrajoch Paríža či Marseille je často jedinou zábavou dospievajúcej mládeže naháňať sa za balónom; práve tu, na zaprášené ulici, sa obrusuje talent a silnie vôľa po víťazstve, ktorú vyššia stredná trieda etnické majority často chýba. Olympique Lyon začína pod Rémi Garde ozdravnú finančnú kúru spoliehaním na vlastné akadémii, ktorá sa doslova hemží alžírskymi menami; títo a im podobní mladíci sú často úžasne talentovaní a ambiciózny, len niektorí z nich však môžu dúfať, že budú vytiahli z ulice na svetlo a zaradení do oficiálneho francúzskeho futbalového systému.Na reprezentačnej úrovni je to potom ešte oveľa zložitejšie - čo konkrétne by vlastne malo takéhoto Alžírčana z parížskeho Banlieue motivovať k presadeniu sa do áčka Les Bleus, keď sa ani vo svojom vlastnom dome necíti ako pl nohodnotná súčasť francúzskej spoločnosti?
Ide o začarovaný kruh - títo mladíci prejdú mládežníckymi kategóriami vo Francúzsku, stanú sa produkty francúzskeho futbalu, často nastupujú za juniorské reprezentačné výbery, ale v okamihu dosiahnutia dospelosti väčšinou nemajú problém na pětníku otočiť a prijať trikot krajiny svojich predkov, krajiny, ktorú obyčajne poznajú iba z fotografií.A zdá sa, že kým budú banlieues stáť na svojom mieste, nič sa v tomto smere nezmení.
Časť 3: Hrdinovia a psanci < br>
Renomovaný novinár Philippe Auclair vo svojom vynikajúcom článku pre britský magazín The Blizzard v roku 2011 podotkol, že korene súčasného stavu francúzskej reprezentácie je nutné hľadať hlboko v minulosti - konkrétne v ére okolo polovice 20. storočia, kedy technicky skvele vybavené francúzskej tímy často prehrávali sa slabší konkurenciou vďaka neveľkým fyzickým parame trom.Ak v súčasnosti platia Ligue 1 za vôbec nejfyzičtější zo všetkých veľkých súťaží, toto je toho príčinou - futbalový diskurz vo Francúzsku posledných niekoľko desaťročí mieri smerom k ideálu silného, odolného, neskolitelného atléta.Odtiaľto už je len krôčik k tomu, aby tréneri mládeže favorizovali rýchlejšie dospievajúce potomkami afrických kolónií, čo viedlo krehkejšie stavané belochmi k vybrusovanie taktických zručností, zatiaľ čo Arabi sa sústredili na zdokonaľovanie jemné práce s loptou.
Príkladom, ako môže taký koktail fungovať, je slávna generácia blacks, blancs, Beurs (čierni, bieli, Arabi) z prelomu tisícročí, legendárny partia okolo Zinedina Zidana, ktorá získala zlaté medaily z európskeho i svetového šampionátu. Od tej doby sa etnické zloženie francúzskeho národného výberu de facto nezmenilo, jeho klesajúca morálna úroveň preto musíme pripisovať vonkaj ším náladám v spoločnosti.Zúrivá snaha zaistiť čo najväčšiu diverzitu, teraz posvätená poznaním, že "už to raz vyšlo" , potom položila základ tri roky starého škandálu okolo rasových kvót, údajne presadzovaných vtedajším koučom národného tímu Laurentom Blancom; jeden zo slávnych blancs bol nakoniec plne v súlade s diktátom zdravého rozumu zbavený obvinenia.
Niet divu, že myšlienka niečoho tak absurdného ako zavádzanie rasových kvót v mládežníckych výberoch vyvolala vo francúzskej spoločnosti taký poprask ; v tom čase už totiž bolo dávno jasné, že príčina úpadku Les Bleus leží úplne niekde inde.Desať rokov potom, čo blacks, blancs, Beurs získali európske zlato, bola hrdá reprezentácia v troskách - časť kabíny sa pod vedením Anelku, Evry a Ribéryho vzbúrila proti trénerovi Domenecha, Francúzsko opúšťala dejisko majstrovstiev sveta s hanbou ako remeň, a tamojšie fa núšikovia sú dodnes extrémne hákliví na akýkoľvek prejav pohŕdania modrým dresom.To, čo začalo vzburou v Južnej Afrike a vyústilo v nechutný mediálny cirkus plný ťahaníc, do ktorých sa nejako zapojil snáď úplne každý, má korene práve v skutočnostiach popisovaných vyššie - tvrdý život v chudobe na ulici skrátka učí človeka hlučnosti a priebojnosti, čo sú vlastnosti , ktoré trio obetí, Raymond Domenech, Yoann Gourcuff a Hugo Lloris, nemalo ani kde nadobudnúť. Životné rozdiel medzi špinou Banlieue a komfortom bielej strednej triedy nerobí dobrotu nikde, a ak sa ten, ktorý zodpovedá za udržanie tohto krehkého zlepence pri živote, navyše prejavuje ako slaboch (so všetkou úctou), je razom oheň na streche.
"Vyzerá to, že Francúzsko dostala šancu pozrieť do svojho vlastného zrkadla - strašného, hrozného zrkadlá," citoval v tri roky starom Blizzardu publicista Matt Spiro francúzskeho filo zofa Alain Finkielkraut, ktorý sa udalosťami z Južnej Afriky zaoberal. "Posunuli sme sa od generácie Zidana ku generácii hajzel.Hráči ako Anelka, Ribéry, Evra, Gallas a Abidal sú prakticky banda gangstrov, " dodáva Finkielkraut. Či už s jeho pohľadom súhlasíme alebo nie, jedno je nad slnko jasnejšie - hoci z etnického hľadiska sa francúzska reprezentácia od konca 90. rokov nezmenila, nadšenie z multikultúrne súdržnosti v tom nejryzejším duchu liberté, égalité, Fraternité je nenávratne preč. Po triumfe na Eure 2000 urobili francúzski blacks jednu spoločnú fotku s pohárom (bez zvyšku tímu), nad čím sa vtedy nikto nepozastavil; keby sa niečo podobné stalo dnes, išlo by o škandál medzinárodných rozmerov.
"Nemal by som problém postaviť tím zložený iba z čiernych hráčov.Sú to Francúzi ako vy a ja, " obhajoval sa Blanc po vypuknutí aféry s kvótami, a nikto nemal dôvod mu neveriť; na začiatku svojej éry oznámil, že s pučistov z Južnej Afriky už v národnom drese ďalej nepočíta, a nikto nemal dôvod mu to vyhovárať. Bolo dôležité skrátka niečo urobiť, a kroky, ktoré súčasný kouč PSG podnikol, sľubujú návrat do správnych koľají.Cesta späť na vrchol je však ešte dlhá, a hoci Blancův nástupcu Didier Deschamps odvádza s tímom vynikajúcu prácu, usporiadateľstvo Eura 2016 prichádza možno príliš skoro.
Nicolas Anelka už teraz vie, že si vlani tesne po Vianociach odtrhol príliš veľké sústo; uvedomuje si to, pretože ho to stálo zvyšok nádejou na dôstojný koniec pochrámanej kariéry. Hystérii, ktorá sa okolo jeho quenelle strhla, je však nutné pripočítať hypersenzitivnímu stavu, v ktorom sa francúzska spoločnosť po roku 2010 nachádza - padajú obvinenia z rasového kádrovanie, hráči sú zúrivo strážení a akýkoľvek náznak neposlušnosti sa trestá verejným opovrhnutím.T o ale nie je otázka rasizmu; Deschampsův tím zostáva etnicky "francouzštější", ako keby v ňom hralo 11 Gourcuff. Ani Anelka nie je rasistom v typickom slova zmysle, hoci ho tak teraz mnohí vnímajú - ako by taky mohol byť, keď je Francúzom?
Nie, Nicolas Anelka iba vo svojej hlúposti a nabubřelost žne plody svojho vlastného správania. Keby bol pred štyrmi rokmi neiniciovala zvrhnutie reprezentačného kouča v tábore majstrovstvách sveta, nebol by uvrhol mediálne psov do stavu pohotovosti, v ktorom je každej quenelle vnímané pomaly ako hrdelný zločin.Karma je vrtkavá, ale spravodlivá - Anelku vytrestal, Francúzsku pred 16 rokmi za jej dlhotrvajúcu rasovú toleranciu kráľovsky odmenila.
Nikto nevie, čo prinesie budúcnosť, isté je však jedno - kľud to rozhodne nebude. Francúzština toto slovo nemá v slovníku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára